Štiavnické jašteričky
29. 8. 2020
Jeden by nečakal, koľko kriku narobí jeden článok. Myslíme si že máme svoj piesoček - nik nám naň nesmie vôjsť a hlavne si myslieť niečo iné. Ale zistil som, že s dotyčným oponentom som nemal problém sám.
Prvý článok bol publikovaný v Štiavnických novinách 32/2020.
Druhý čálonk bol publikovaný v Štiavnických novinách 40/2020.
Odkiaľ sa vzali Štiavničké jašteričky?
Štiavnické jašterice – kde je im konca?
Odkiaľ sa vzali Štiavničké jašteričky?
A aj pastier už má meno!
V časopise o baníctve Montanrevue 2/2020 vyšiel článok maďarského banského inžiniera a právnika Dr. Izsó Istvána v ktorom zhŕňa všetky známe poznatky o pôvode Banskej Štiavnice. Cituje v ňom profesora niekdajšej banskej akadémie Lajosa Litschauera ktorý v roku 1906 uviedol (v preklade): „objav niektorých rudných žíl sa udialo tak, že pastier menom Sebenitz, keď pásol svoje stádo uvidel, že zo skalnej pukliny vybehli dve jašteričky, ktoré mali na tele ligotavý prach, a tým upozornili pastiera na obsah rúd v skale“. Z tohto textu odvodzuje pôvod jašteríc v erbe a meno mesta od mena jeho zakladateľa – pastiera Sebenitza. V inom svojom diele uvádza nemecký dokument ktorý pastiera uvádza ako Schmeitza – zakladateľa a zároveň prvého baníka v Štiavnici.
V článku uvádza aj názor Karola Kachelmanna ktorý v roku 1853 uviedol: „…Štiavnicu založil kráľ kvádov Vanius v prvom storočí n.l., a mesto sa volalo Vania. Mesto svoje meno a germánsky ráz zachovalo 1000 rokov, a ešte aj koncom 13. storočia, za posledných Arpádovcov si zachovalo toto meno“.
Zároveň uvádza aj veľmi zaujímavé dátumy o tom, kedy vlastne mesto vzniklo. Podľa Mateja Bela z roku 1742: „Štiavnica bola založená v roku 745, Kremnica v roku 770, a Banská Bystrica v roku 1345.“ Podľa Georgia Agricolu z 1556: „Baníctvo striebra a zlata v Banskej Štiavnici a Kremnici má už 800 rokov“. Alebo Petra Albiusa z 1589 kde k Agricolovým dátumom pridáva dôležité: „sú známe veľmi staré výsady ich obyvateľov z roku 750“. Od Eduarda Browna z roku 1669-1670 „Kremnické zlaté bane už dobývajú 950 rokov“. Z modernej literatúry cituje anglické dielo Bowersocka, Browna a Grabara z 1999: „Ťažba zlata a striebra v saských baniach Kremnitz a Schemnitz sa rozvíjala a rástla začiatkom 9. storočia za vlády Karola Veľkého.“
Aby sme mohli plne pochopiť súvislosti vzniku baníctva v našej oblasti vsádza ich do európskych dejín. Zároveň ale pripomína, že majitelia baní v najstarších časoch ich existenciu tajili. Jašteričky a pastiera Sebenitza predpokladá až po tatárskom vpáde (1241). A ako kolísku mesta Hodrušskú dolinu. Prasa, ktoré malo byť namaľované na fasáde domu na mieste dnešného evanjelického kostola nikto fundovaný nespomenul.
Záujemcom odporúčam prečítať si celý článok, ktorý obsahuje aj bohatý poznámkový aparát.
Peter Chytil, kronikár mesta.
Štiavnické jašterice – kde je im konca?
Čitatelia Štiavnických novín si možno spomenú na článok Odkiaľ sa vzali štiavnické jašteričky? Z 10. 9. 2020.
Je potešením autora, keď jeho článok vyvolá odozvu a malo by byť cťou prijať konštruktívnu kritiku. Pre toto sa predsa články píšu. Možno si spomeniete, že môj príspevok najmä prezentoval prácu Dr. Izsó Istvána „O počiatkoch baníctva Banskej Štiavnice“ ktorý vyšiel v časopise Montanrevue. Na záver som spomenul legendu o prasati, ktorú článok napodiv neuvádza. A táto sa stala predmetom už nie akademickej diskusie.
Uvádzam: „Prasa, ktoré malo byť namaľované na fasáde domu na mieste dnešného evanjelického kostola nikto fundovaný nespomenul.“ Čím som neúmyselne znevážil „istého významného banskoštiavnického banského úradníka, ktorého rozhodne nemožno pokladať za "nefundovaného"“, ktorý mal v „V istom zápise z roku 1774 spomenúť, že "na mieste, kde stojí evanjelická modlitebňa, stál už v čase, kedy v údolí začali budovať mesto, jeden dom, na priečelí ktorého bola namaľovaná sviňa na pamiatku toho, že kedysi práve sviňa, ktorá ryla na Glanzenbergu, objavila bohatú žilu. Obraz svine zdobil fasádu údajne až do roku 1766, kedy ho pri rekonštrukcii domu odstránili"“. Za toto sa mu ospravedlňujem.
Na túto nectnosť ma prostredníctvom redakcie Štiavnických novín upozornil PhDr. Miroslav Minárčic z Komárna, ktorého texty som tu doslovne v kurzíve uviedol. Zároveň si o článku myslí (opäť doslovne): „dovoľujem si upozorniť na skutočnosť, že jestvujú aj odborné práce, ktoré sa snažia najstaršie dejiny Banskej Štiavnice a počiatky jej baníctva odhaliť a podať serióznymi metódami, nie (deformovanou) prezentáciou mýtov a rozprávok občanom mesta a širokej verejnosti.“ Týmito serióznymi a odbornými prácami myslí napríklad svoju štúdiu „Metačná listina svätoantonského panstva z roku 1266 a jej výpovedná hodnota k dejinám banskoštiavnického baníctva“ publikovanú v zborníku VOX DISCIPULI HISTORIAE II. Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína filozofa v Nitre, ktorú zaslal.
Potiaľto je to konštruktívna kritika. Pán Minárčic si ale neodpustil vsuvky a osobný dovetok, ktorý tu nebudem citovať, ale uráža moju osobu a aj všetkých Štiavničanov. Nereaguje na môj pokus o priamu komunikáciu a komunikuje len s redakciou Štiavnických novín. Keďže nereaguje, neviem posúdiť čo na zostručnení textu Dr. Izsó Istvána považuje za deformované, keďže v maximálnej miere autora doslovne citujem a zaujímam neutrálne stanovisko. Taktiež ma zaujíma, či podobné urážky a znevažujúce vyjadrenia zasiela aj pánovi Istvánovi, prekladateľovi Ing. Norbertovi Wernerovi a redakcii Montanrevue.
Každý triezvo uvažujúci človek pochopí, že dátumy uvádzané v článku sú pre dnešného človeka skôr pobavením a nie faktom. Úmyslom môjho článku bolo najmä verejnosti priniesť časť obsahu, pre nás tak významných autorov ako Georgius Agricola, Matej Bel, alebo Eduard Brown postavený vedľa seba.
Končím slovami pána Istvána: Cieľom jeho práce nebolo niečo tvrdiť, len pozbierať pre neho dostupné pramene o najstarších zmienkach o Banskej Štiavnici. Vyvolať diskusiu o publikovaných prameňoch so zapojením odbornej aj laickej verejnosti... S tým sa stotožňujem a pripájam: nech je táto diskusia predovšetkým vecná, bez osobných útokov na autorov, ich spoluobčanov a predsudkov o miestach kde žijú. Už je načase aby ono slovenské a v akademických kruhoch dobre známe „Tu sa všetci poznáme a preto je to vždy osobné“ zomrelo.
Peter Chytil
Kronikár mesta