7: Raj, Peklo a niečo medzi tým
Každý návštevník Banskej Štiavnice a každý jej obyvateľ si všimne jednu vec - že tu nie je nič rovné. Tieto slová zaznievajú pri opise Štiavnice vždy. Či ste tu na hodinu, alebo tu žijete celý život, tvar terénu sa vryje do pamäti. Mesto bolo vystavané na svahoch kopcov. Kto sa v Štiavnici rozhliadne po kopcoch čo i len raz, do pamäte sa mu zapíšu tri z nich - Sitno, Paradajz a Kalvária. Každý je iný a jedinečný od ostatných.
Banská Štiavnica bola osídlená oddávna. Najstaršie pamiatky z čias Keltov pochádzajú z hory Sitno - najvyššieho kopca Štiavnických vrchov. Ľudia sem prišli za drahými kovmi. Postupovali proti prúdu potoka Štiavnica a ryžovali z jeho naplavenín zlato. Táto tisícročná metóda získavania kovu hýbuceho ľudským srdcom a dejinami sa v regióne udržala až do dvadsiateho storočia. Dnes sa vykonáva už len ako symbol zašlých čias, alebo súťažne. Fotografie ľudí v krojoch ryžujúcich zlato sú zaujímavou spomienkou. Traduje sa príbeh o zaľúbenom mládencovi čo sa ani nie tak dávno rozhodol naryžovať si zlata na obrúčky. Po niekoľkých dňoch ryžovania sa svojho úmyslu vzdal. Zlata bolo príliš málo aj na taký nepatrný predmet.
Prospektori - vyhľadávači drahých kovov aj v minulosti pri poklese zisku z ryžovania postupovali vpred až našli prameň zlatonosného potoka a vedeli, že zlato pochádza z hory, spod ktorej pramení. Vtedy sa z ryžovačov menili na baníkov. V Štiavnici tak našli, doslovne, Horu Ligotavú. Ale zlato nebolo príčinou prvého trvalého osídlenia v oblasti. Čo presvedčilo ľudí usadiť sa na takomto nehostinnom mieste. Premeniť letné nálezisko na trvalo osídlenú oblasť. Prvé známe stabilné osídlenie nás preto prekvapí. Bolo na vrchole Sitna. Dnes nie je jednoduché si predstaviť niekdajšiu tvár Štiavnických vrchov. „Postaviť“ hrad na Sitne. Napriek tomu tam stál. Vrchol Sitna je kamennou pevnosťou sám o sebe - útesy vysoké desiatky metrov tvoria prirodzenú hradbu. Len moderné techniky lezenia ich umožňujú prekonať. Na vrchol je len jedna bezpečná prístupová cesta. V minulosti bola zabezpečená opevnením a bránou. Vrchol je dostatočne veľký na ubytovanie väčšieho množstva ľudí, ukrytie zásob a chov dobytka. Má vlastný vodný zdroj. Les pod skalami bol preč - minuli ho na stavbu drevených palisád a budov. Na oheň. Pôvodne stálo na vrchole len drevené hradisko. Neskôr pravdepodobne drevené stavby na kamenných základoch. Len málo kamenných budov. Romantické vyobrazenia impozantného hradu v niektorých publikáciách sú len umeleckými predstavami. Čosi tak veľké by nemohlo zmiznúť takmer bez stopy a zanechať po sebe len pár kameňov. Keď z omnoho menších hradov toľko zostalo.
Dnes, v dobe rýchlej stavby si len ťažko predstavíme, že stavba hradu trvala generácie. Išlo o celoživotné dielo jeho majiteľa, desiatky robotníkov história vždy opomína. Stavalo sa len v letných mesiacoch. Vo vtedajších časoch to bolo od mája do septembra, októbra. Kameň sa rozpojoval zabíjaním drevených klinov a ich polievaním vodou. Drevo napučalo a kameň praskol. Železné nástroje boli drahé a nemali odolnosť dnešných. Doprava na volských záprahoch bola pomalá. Sitno postavili v časoch pred Tatárskym vpádom - približne v dvanástom storočí. Po odchode Tatárov stratilo svoj význam a pomaly bolo opustené. O Tatárskom obliehaní sa traduje príbeh - Obyvatelia hradu sa odmietali vzdať a Tatári na nich boli krátky. Rozhodli sa ich teda vyhladovať. Trvalo to dlho. Dobre zásobený hrad odolával a morálka Tatárov klesala. Na hrade ale tiež nebolo všetko v poriadku. Jedlo dochádzalo a videli, že Tatári sú hotový odísť, len potrebujú podpichnutie ako zbytočne vyčkávajú. Z poslednej múky preto upiekli veľký koláč a ešte horúci ho zhodili Tatárom. Veď čo sa oni nazháňajú zabezpečovaním potravy pre toľkých, každý deň, keď je jej na hrade toľko. Nebudú predsa skúpi a ponúknu ich. Veď pohostinnosť je národným znakom Slovákov. Tatári naleteli a odtiahli. Rôzne varianty tohto textu sú spomínané na takmer každom mieste ktoré odolalo pokusu vyhladovať obliehaných.
O Sitne dodnes kolujú legendy. Sitniansky rytieri zakliaty v skale a pripravený vyjsť, keď bude Slovenskému národu najťažšie sú len peknou národoveckou povedačkou. Ešte staršie legendy hovoria o samotnom názve hory. Slovo Sitno má pochádzať zo slova „sýtiť“. Sýtený krvou obiet tam boli tvrdí pohanskí bohovia. Hora bola predmetom vykonávania kultu a jej názov vo vtedajšom jazyku znamenal ekvivalent nášho slova peklo. Nebola asi jediným peklom. Známi návštevník Banskej Štiavnice, dnes by sme povedali priemyselný špión Edward Brown vo svojom denníku (1672) uvádza, že do Štiavnice prišiel cez kopec Hell - peklo. Toto slovo je hlboko v miestnom názvosloví. Najväčší banskí konštruktéri pochádzali z rodiny Hell. Kopec Hell zmizol v čase. Bolo to Sitno? Dnes už len môžeme hádať. Zaujímavý je druhý fakt. Ďalším vysokým vrchom na druhej strane Banskej Štiavnice je totiž kopec Paradajz - raj. Je to len náhoda? Podivná. Paradajz bol plný drahých kovov - cezeň prechádzajú najvýznamnejšie drahé žily. V Sitne nebolo nič. Na jednom z výbežkov Paradajzu - Ligotavej Hore sa usídlili prvý baníci. Je to nálezisko jedného z najstarších dôkazov prítomnosti človeka - črepu z importovanej rímskej keramiky - minimálne 1600 rokov starej Terry Sigilaty. Nevieme presne kedy bol vztýčený prvý kríž na vrchole, ale bolo to niekedy v období po definitívnom stratení Starého mesta. Ako z obrazov zmizli posledné ruiny budov niekdajšieho hradu, tak sa objavil kríž na vrchole Paradajzu - niekedy v osemnástom storočí.
Tretím vrchom, ktorý si pri návšteve Štiavnice nemôžeme nevšimnúť je Kalvária. Vychádzka na tieto vrchy prináša nádherné výhľady na okolie. Z každého z nich vidíme inú panorámu. Z Paradajzu vidíme na mesto zhora - sme priamo nad ním. Úzke uličky šplhajúce sa do strmých svahov, Nový Zámok... Z Kalvárie zase máme jeden z najkrajších výhľadov na Starý Zámok a historické mesto - jedno z mála miest, kde ho vidíme ako celok. Bez toho, aby nám niečo zacláňalo. „Virtuálne“ si môžeme do obrazu pridať hradby a predstaviť si, ako by to asi vyzeralo s nimi.
Samostatnou kapitolou sú večerné a nočné výstupy. Vidíme ako sa rozsvecujú svetlá. Najmä Kalvária je výborným adeptom na takúto vychádzku. Je blízko mesta a chodníčky sú dobré. Dobrodružnejšie povahy si môžu zvoliť Sitno. Možno začnú medveďa, mimoriadny šťastlivci uvidia Rysa. Neopakovateľným zážitkom sú ranné a večerné hmly z ktorých sa vynárajú okolité kopce. Pokiaľ nechcete ísť sami, pripojte sa k niektorému z nočných výstupov spojených s čítaním legiend a očakávaním východu Slnka. Vďaka vyššej výške ho uvidíte skôr, než ktokoľvek dole.
Viera baníkov v minulosti bola veľmi silná. Ich práca bola tma a hora nad sebou. Na šichtu nastupovali za tmy, vracali sa tiež za tmy. Nikdy si nemohli byť istí, či sa v ten deň vrátia z práce. Úrazy boli pomerne bežné. Hrozili závaly, otrava jedovatým plynom... Viera v druhý život bola preto veľmi silná. Baníckym pozdravom bolo „Gluck auf“ - k svetlu. Slováci používali „Zdar Boh“. Oboje symbolizovalo jediné - vieru v bezpečný návrat. Pred každou baňou bolo miesto, kde sa mohli baníci pred sfáraním pomodliť. Hlavnými patrónmi, presnejšie patrónkami baníkov boli svätá Barbora a svätá Katarína Alexandrijská. Zvlášť Katarínu mali Štiavničania radi - zasvätili jej kostol na námestí. Rozptýlenie v každodennej jednotvárnosti práce prinášali sviatky. V tej dobe náboženské. Prejavom dobrých mravov bolo putovať na známe pútnické miesta. Tieto púte často trvali dlho a boli tiež dobrým zdrojom zárobku obchodníkov. Dodnes sa zachovalo slovné spojenie „púťová atrakcia“.
Obdobie rekatolizácie bolo obdobím silnej vizuálnej prezentácie viery. Ohúriť bežného človeka krásou, akú si dovtedy nevedel predstaviť. Dochádzalo k stavbe nových kostolov alebo barokovým prestavbám tých starých. Dnes, znudený každodennosťou klasicizmu a baroka sa s úctou pozeráme na monumentálnu krásu gotiky. Vtedy tomu tak nebolo. Gotika a jej chladná kamenná krása boli vzdialené každodennosti človeka. Nevyhovovala moderným potrebám. Baroko bolo ornamentálne a hlavne nové. Presný opak jednoduchosti hlásanej protestantským hnutím. Z tohto obdobia pochádza aj jedna z dominánt Banskej Štiavnice - Kalvária. Nech už ste na Sitne, Paradajze, alebo na Kalvárii, vždy vidíte na tie ostatné dva. Pomýliť si ich nedokážete. Sitno je veľké, s vysielačom a rozhľadňou na vrchole. Paradajz má kríž a Kalvária, no... kalváriu. Pôvodný názov kopca je Sharffenberg - Ostrý vrch, je to sopečný komín, v zimných mesiacoch je jasne vidieť jeho kužeľovitý tvar. Tento vrch nemal žiadne využitie. Takmer neužitočný kameň, strmé svahy. Ale výborná viditeľnosť ho predurčila ako ideálne miesto pre stavbu Kalvárie - novej dominanty mesta.
Projekt kalvárie navrhol jezuita František Perger. Aby ľudia nemuseli chodiť na vzdialené pútnické miesta. Stavba sa začala 14. 9. 1944 a vysvätená bola 13. 9. 1751. Takmer presne o sedem rokov - v kresťanskom ponímaní čísle symbolizujúcom večnosť. O niekoľko rokov neskôr sa František Perger presunul do Prešova, kde tiež postavil Kalváriu. Niektoré budovy sú síce ako vystrihnuté z Banskej Štiavnice, ale postaviť tak dominantnú stavbu na vrchole sa mu už nepodarilo. Kalvária v Banskej Štiavnici má dohromady 22 stavieb. Niektoré z nich už nestoja na svojom pôvodnom mieste. Dve z jej sedemnástich kaplniek boli na súčasnú polohu presunuté pri rekonštrukcii kalvárie v druhej polovici 20 storočia. Môžeme len obdivovať využívanie terénu pri navrhovaní polohy a obsahu kaplniek. Pôvodné miesto kaplnky s umývaním nôh bolo kúsok od autobusovej zastávky „Pod Kalváriou“ pri prameni - ten ešte niekedy vyviera na povrch aj dnes. Lipy, vysadené pri kaplnke na tom mieste stále rastú. Väčšinou sú to stromy čo zmizne. Tentokrát zmizla kaplnka a putovala na nové miesto - kde už vody nebolo. Kalvária, ako ju poznáme dnes, nebola takouto vždy. Jasná, červená stavba je výsledkom poslednej rekonštrukcie. Pôvodne išlo o bielu, alebo svetložltú. Pri súčasnej rekonštrukcii kalvárie sa išlo strednou cestou - niektoré objekty dostali zaužívanú červenú, iné bielu a žltú. Ťažko si dnes predstaviť bielu stavbu na vrchole, pravdepodobne s čiernymi, alebo zelenými medenými strechami. Ani tieň tam kedysi nebol - lipy boli vysadené do tvaru kríža úmyselne. Púte na Kalváriu sa konajú každoročne na sviatok Povýšenia svätého kríža.
Nebola jedinou kalváriou v oblasti. Menšia, ale nemenej krásna je nad Hornou rovňou. Má kaplnky v podobe reliéfov, kríže na vrchole, sochy Panny Márie a svätého Jána. Výhľad z nej nie je až tak panoramatický, ale je bližšie k Sitnu a otvára nové obzory. Rovnianska kalvária ponúka inú formu umeleckého a náboženského zážitku. Nie sme tu ovplyvnený majestátnosťou architektúry a častou prítomnosťou turistov. Môžeme sa menej pozerať očami a viac srdcom. Vychutnať si chvíle ticha a počúvať šumenie vetra v lipových vetvách.