6: Gotika, Templári a túžba po moci
Banská Štiavnica je banským mestom. V minulých dieloch sme si rozobrali odkiaľ pochádza jej meno - prečo je Banskou a prečo Štiavnicou. Zostala nám posledná časť názvu - mesto - Civitas. Čo robí mesto mestom? Súčasná slovenčina ho definuje ako väčšie sídlisko s významom administratívneho strediska. Nepovinne, ale obvykle zahŕňajúce aj priemyselné, alebo obchodné centrum oblasti. Súčasná Banská Štiavnica je už len administratívnym strediskom, obchodný a priemyselný význam dávno stratila.
Nebolo tomu tak vždy. Banská Štiavnica bola jedným z najvýznamnejších priemyselných miest vôbec. V minulosti ale nebolo mesto definované na základe jeho ekonomického obratu. Bolo tu niečo hmatateľnejšie. Už od samého počiatku ľudstva poznáme niečo, čo mesto definovalo. Dvadsiate storočie a technologický pokrok v ňom poslal tento odveký predmet definície mesta navždy do histórie. Proces sa začal už o storočia skôr - za Márie Terézie. Čo je ten predmet? Všetci ho poznáme. Sú ním mestské hradby. Mestské hradby samozrejme nedefinovali mesto samotné, ale v staroveku, stredoveku, čiastočne ešte aj v novoveku bez nich mesto nebolo mestom. Mestské hradby boli symbolom a demonštráciou moci a prosperity mesta. Masívne a dobre udržiavané hradby svedčili o jeho dobrom stave.
Banská Štiavnica dnes už hradby nemá. Stále však môžeme obdivovať najkrajšiu z mestských brán - Piargsku bránu a dve zachované bašty. Jedna patrí ku Piargskej bráne, druhá je súčasťou Kammerhofu. Po ostatných bránach nezostalo už nič. Antolská brána, postavená narýchlo prebudovaním kostola sv. Alžbety ustúpila modernej ceste. Kostol - jeho svätyňa stojí aj dnes na svojom mieste. Len hĺbka, v akej sa podlaha kostola nachádza svedčí o majestátnosti niekdajšieho gotického chrámu a dojme aký na veriacich musel vytvárať. Už len ľudská predstavivosť vie zrekonštruovať jeho podobu. Dnes vchádzame do kostola po schodoch dole, kedysi to bolo určite dohora. Potok Štiavnica pretekajúci pred ním zmizol v podzemí. Od Antolskej brány postupovali hradby jedným smerom ku Kammerhofu - komorskému dvoru. Ten bol pevnosťou v pevnosti (jednou z viacerých). Sídlil v ňom komorský gróf, banská komora, sklad vyťaženého kovu, skúšobne a laboratóriá. V jednom z jeho rohov postavili spomínanú baštu. Na dnešné pomery je to nízka stavba. Hradby teda neboli až tak masívne ako tomu bolo u iných miest. Postavili ich až v rokoch 1554 - 1589. Mali slúžiť hlavne na obranu pred neočakávaným útokom tureckej jazdy. V tomto období už používanie výbušnín a kanónov robilo masívne hradby zbytočnými. Od Kammerhofu pokračovali hradby k Novému zámku - samostatnej strážnej veži a delostreleckej základni s 21 kanónmi italskej výroby. Zároveň slúžil ako pozorovateľňa a sklad strelného prachu. V tomto období mal ešte len dve bašty. Od Nového zámku pokračovali hradby k Piargskej bráne, pôvodne symetrickej stavby s dvomi baštami po oboch stranách. Ďalší postup hradieb nevieme rekonštruovať. Možno ani vôbec nešlo o hradby ako ich poznáme, len o prepojené múry domov. Na žiadnej vedute nie je zobrazené kadiaľ viedli hradby od Piargskej brány k Roxnerovej (Žarnovickej) bráne. Medzi nimi stojí Starý zámok. Roxnerova brána je dnes už len naznačená bielymi kockami v dlažbe námestia. Následne pokračovali cez vrchy popod Staré mesto - Glanzeberg a zabočili nadol k Belianskej bráne - za botanickou záhradou. Stála približne v miestach dnešného zvýšeného priechodu pre chodcov. Ten tak symbolicky ukončuje historicky vydláždenú cestu od modernej asfaltovej. Od nej pokračovali späť k Antolskej bráne, opäť nevieme kadiaľ. A opäť, možno ani neboli kompletné. Nemuseli byť súvislé. Antolská a Belianska brána boli zbúrané až v dvadsiatom storočí. Kedy? Možno tento dátum niekde je, ale kronikári mesta ho nepovažovali za hodný zaznamenania do mestskej kroniky. O Belianskej bráne môžeme prezradiť, že to bolo počas druhej svetovej vojny a škoda bola vyčíslená na 60 000 korún, chýbajú ale akékoľvek podrobnosti. Poškodená? Zničená? Z textu to jasné nie je. Žiadny ďalší záznam... O tej Antolskej nie je vôbec nič. Len fotografie bez dátumu. Na nich je už v zlom stave. Piargska sa tomuto osudu vyhla vďaka terénu - obetovala sa jedna bašta a cesta mala kadiaľ viesť. Hradby splnili svoj účel - Turci Štiavnicu nikdy nedobyli. Pokúšali sa ale vôbec o to? Tradície hovoria o jazdeckej bitke na lúkach pod Kalváriou. A to je všetko, nič bližšie. Ako neskôr ukázala história, nebola jedinou. Na začiatku dvadsiateho storočia tu prebehla malá potýčka medzi Československou armádou a Červenou armádou maďarskej republiky rád. Tu už o reálnosti nie sú pochybnosti, hoci pokus a zmenu histórie prebehol. Keď niekedy navštívite Banskoštiavnickú kalváriu odbočte trochu od Dolného kostola na juh. Na pomedzí lipovej aleje a lúky je hrob. Patrí príslušníkovi Československej armády ktorý padol počas tejto potýčky. Z neznámeho dôvodu bol v dvadsiatom prvom storočí označený ako hrob "Červenoarmejca osloboditeľa". Jeho boj možno zdržal maďarov, ale nezastavil. Štiavnica sa na krátky čas stala súčasťou Maďarskej republiky rád. Za Osmanskej ríše, ako aj na počiatku Československa bola Banská Štiavnica blízko hranice. Neďaleké Levice už patrili pod Osmanskú ríšu. Po Viedenskej arbitráži patrili taktiež Maďarsku. Naladiť si maďarské rádio nie je dodnes problém. Sígnál je čistý. Štiavnica už dávno bola len sídlom. V pravom význame toho slova. Za hradbami žili ľudia, boli tu sklady, huty, dielne. Časť obyvateľov síce žila v Štiavnici, ale zvyšok, bane a zásobovanie bolo zvonku. Turkom stačilo plieniť okolie a pýtať výpalné. Všetci radšej zaplatili a dobyvatelia tak mali o starosť menej.
Banská Štiavnica tak síce nezažila priame turecké obliehanie, ale dobytie a vypálenie si užila len krátko pred tým. Počas občianskej vojny medzi kráľovnou Alžbetou zastupujúcou jej syna Ladislava Pohrobka a Ladislavom I. Jagellovským. 24. 5. 1442 bolo mesto napadnuté vojskom vedeným Ladislavom Čechom z Levíc a Jágerským biskupom Šimonom Rozgoňom. Bez hradieb bola okamžite dobytá a vypálená. Aby Štiavničanom nebolo málo, 5. 6. 1443 prišlo zemetrasenie, ktoré dielo skazy dokonalo. Mestská kronika uvádza túto udalosť ako tú, čo prinútila Štiavničanov opustiť Staré mesto - Baňu a usídliť sa v údolí - Štiavnici. Na túto udalosť spomíname dodnes. Zničené počas nej boli cenné mestské privilégiá a prakticky všetky záznamy. Najstaršie udalosti sú navždy stratené. Už len archeologické nálezy môžu dotvoriť odraz vtedajšieho sveta. Len málokto pozná druhú polovicu tohto príbehu. Že Štiavnica si za tento osud môže sama. Spor o trón síce prebiehal tesne v jej blízkosti, ale k vypaľovaniu miest nedochádzalo len tak. Mestským kapitánom bol Ján Talafúz z Ostrova, pod vedením kráľovninho správcu Jána Jiskru z Brandýsa. Vojna mala dve roviny. Niekdajší husiti na strane kráľovnej a Ladislava Pohrobka, a katolícki zástancovia Ladislava I. Jagellovského. Moc a viera boli v rovnakom pomere. Na jar roku 1442 zaútočili na „Jagellovské“ Jágerské biskupstvo a s bohatou korisťou tiahli domov. Po ceste ich dohonili zástancovia druhej strany a porazili. Štiavnica prišla o svoju armádu. Trestná výprava tak mala dvere otvorené.
Začala vznikať nová, súčasná Štiavnica. Staré mesto bolo preč a novou dominantou sa stala rotunda sv. Michala. V jej interiéri je dodnes zachovaná freska z 12. storočia. Pravdepodobne už skôr začali vedľa nej stavať románsku baziliku Panny Márie. Rozvoj mesta si ale žiadal impozantnejšiu stavbu a rozhodli sa zmeniť projekt na gotickú katedrálu. Ani tá sa nedočkala svojho otvorenia. Nový nepriateľ - Turci, ich prinútil zmeniť projekt na opevnenú citadelu. K tomuto okamihu sa viaže legenda.
Po strate Svätej Zeme hľadali templári nové pôsobenie. Uhorsko ich prijímalo s radosťou a časť z nich sa usídlila aj v Banskej Štiavnici. Za pôsobenie dostali rozostavaný farský kostol. V súvislosti so svojou povahou rytierov ho začali prebudovávať na hrad. Až nastal deň, ktorý všetci poznáme - piatok trinásteho. V tento deň, naraz v celej Európe otvorili zapečatené rozkazy a súčasne zaútočili na templárov. Aspoň tak je táto správa všeobecne podávaná. Samozrejme, nebolo čosi také možné utajiť a o obsahu sa templári dozvedeli v predstihu. Jedni skôr, iní neskôr. Toto bol aj prípad Banskej Štiavnice. O obsahu vedeli dopredu mesiace. Možno je to len novoveká fikcia a príbeh je kompletne vymyslený, ale záleží na tom? Definícii žánru to neodporuje. Legenda hovorí o manželstve z rozumu, ktoré mali uzavrieť dve dcéry mešťanov. Nemali o svojich ženíchov záujem a jedného dňa bez stopy zmizli. Všetci ich hľadali, templári taktiež. Za ich nájdenie bola vypísaná veľká odmena. Nik ale nič nenašiel. Až jeden z templárov - Francúz, pošepol komturovi rádu vetu „Našiel som ich“. Na začudovanú otázku „Koho?“ oznámil mená dvoch spolubratov a obvinil ich z pokleskov na morálke. Komtur sa išiel o takomto rúhačskom udaní presvedčiť na vlastné oči. Francúz ho zaviedol do chrámovej krypty, kde našiel bratov templárov a aj niekoho ďalšieho. Po vypočutí si názorov rytierov, „stratených“ panien ani trochu netúžiacich po návrate a uvážení vlastnej situácie svojho úsudku sa rozhodol. Templári za chvíľu skončia. Hrad je nedostavaný a ak chcú prežiť, mali by si kúpiť panstvo. Ale nemajú za čo. Odmena za panny síce nie je na čosi také dostačujúca, ale aj to je lepšie ako nič. Rozhodol sa preto nechať zmiznúť ďalšie a navýšiť tak odmenu. Všetko prebiehalo podľa plánu. Až raz, opitý žobrák sa vtiahol do templárskeho kostola a všimol si svetlo ohňa vychádzajúce spod oltára. Peklo - bola jeho prvá myšlienka, ale bolo to len svetlo pochodne presvitajúce škárou poklopu krypty. Vopchal sa dnu a všimol si panny - hľadané. Spiace v náručiach dvoch templárskych rytierov. Svoj nález oznámil richtárovi Štiavnice a odpoveď prišla rýchlo. Templári viseli.
Legenda... Templármi boli "Červený mnísi" - Johaniti. Do Banskej Štiavnice prišli v roku 1491. Venovali sa prevádzkovaniu špitálov a zvyšovaniu životnej úrovne svojho okolia. Dodnes si pripíjame na ich tradíciu. Boli to oni, kto založil pivovar vo Vyhniach - Steiger. Starý zámok dostal bašty, opevnenie až po nich. A priekopu. Vodnú? Sotva. Stal sa sídlom mestského kapitána. V bašte Nebeskej ríše (Himmelreich) našla priestory basa, mučiareň a byt kastelána. Vcelku príhodné pomenovanie. Žiadna princezná tam nikdy nežila, ako by radi počuli návštevníci mesta. Ani tu žiadna nebola na návšteve. Princovia v meste boli, ale boli na Starom zámku? Posvätná pôda v okolí kostola sa prestala využívať na pochovávanie a kosti putovali do podzemia karneru - rotundy. V jednej z bášt je dnes zriadená expozícia kováčov - tichá pocta niekdajšiemu spôsobu organizovania obrany miest. Jednotlivé cechy zabezpečovali osadenstvo do bášt. Aj slovo banda pochádza z tohto obdobia - bandériá boli samostatne financované jednotky vojska. Práve tento spôsob organizácie bol zodpovedný za výstavbu Štiavnického fortifikačného systému a jedného obdobia v našej histórii. Bitka pri Moháči už bola len posledným klincom do rakvy tohto systému a začiatkom Novoveku. V citadele starého zámku dnes môžeme navštíviť expozíciu venovanú najstaršiemu osídleniu Banskej Štiavnice, streleckého klubu - spoločensky prospešnej voľnočasovej aktivite mešťanov a baníkov, remeslám a mnohé ďalšie. Niektorí návštevníci po tom, čo sa dozvedia, že v "hrade" sídlila mestská posádka nazvú budovu kasárňami. Ale používať toto slovo pred zriadením stálej armády je trochu nepatričné, hoci - na štiavnickú posádku prispievalo mesto a kráľ. V istom zmysle teda o stálu armádu išlo. Vojna pre Starý zámok nikdy neskončila. Keď naň dnes hľadíme, pri všetkej tej historickej architektúre si všimneme drobný detail - niekoľko okienok citadely má skruž vymurovanú do podoby "schodíkov". Nie, nie je to história, nie je to pre krásu. Ide o najnovší a vojenský doplnok k pevnosti. Tieto okienka boli upravené niekedy v dvadsiatom storočí, pravdepodobne počas druhej svetovej vojny bunkrovou technológiou. Schodovitá štruktúra bráni odrazu a prieniku striel dovnútra. Za nimi sa mohli nachádzať ľahké kanóny, alebo guľomety. Taktiež veža prešla výraznou zmenou. Súčasná podoba je baroková. Na starých vedutách môžeme nájsť vežu podobnú tej na kostole v Banskej Belej - s krytou ochodzou, ale ešte so špicatou strechou. Medzi Starým zámkom a radnicou stála ešte jedna veža - veža zvonice s veľkými otvorenými oknami na vrchole, odkiaľ bolo vidieť zvon. Možno bola len drevená a veduty, ako obvykle s veľkosťami veží preháňajú, lebo dnes už po nej niet ani stopy. Plocha, na ktorej stála zažila mnohé úpravy a všetky stopy po základoch sú najskôr preč.
Aj dnes sa oplatí navštíviť a prezrieť si niekdajšiu definíciu slova „mesto“ - mestské hradby, teda ich posledné zvyšky. Vo fantázii ich znovu vybudovať a zamyslieť sa nad tým, ako museli v tomto členitom teréne vyzerať. Koľko trvala ich stavba. Predstaviť si prechádzku po ich drevených ochodziach. Symbolicky je možné túto prechádzku ukončiť prehliadkou budovy radnice. Vidieť najnovšie objavy - gotické vinutie okna kaplnky svätej Anny. Radnica je poslednou budovou, ktorá symbolizuje mesto. Najmä jej zasadacia sieň. Tu zasadá volená mestská rada a riadi jeho chod. Dostávame sa tak k úvodu tejto kapitoly. Cives znamená občan, civitas môžu byť občania alebo mesto. Občania si volia mestskú radu a tá sa stará o ich záujmy. Banská Štiavnica bola za Uhorského kráľovstva mestom najvyššej kategórie. Civitas si mohli hovoriť len mestá disponujúce kráľovskými výsadami. Tieto výsady - mestské privilégiá stavali tieto mestá na úroveň žúp. Boli podriadené priamo panovníkovi. Každé z nich malo svojho zástupcu na kráľovskom sneme. Civitas sa do slovenčiny prekladá ako slobodné kráľovské mesto. Vlastníctvo mestských práv mesto prezentovalo viditeľne - strechou na najvyšších budovách. Išlo o štyri malé vežičky v rohoch strechy - symbolizovali právo meča. Dodnes ich môžeme vidieť napríklad v Kremnici. V hornom Uhorsku bolo len jedno mesto väčšie a významnejšie ako Banská Štiavnica - Bratislava. Symbolicky, v podobe okresu si túto výsadu zachovala Štiavnica dodnes.