5: Voda, technológie, hľadanie nekonečna a kde sme nakoniec skončili
Banská Štiavnica vďačí za svoje bohatstvo termálnej vode, ktorá priniesla drahé kovy pred miliónmi rokov. Vodu bolo v tejto oblasti vidieť zriedka - nachádzame sa na vrcholkoch hôr, potoky sú v dolinách. Baníci začali do Zeme vstupovať na povrchu - tam, kde mu bohaté žili vychádzali naproti. Postupne, pomaly sa zahryzávali čoraz hlbšie do jej vnútra. Spočiatku používali jednoduché ručné nástroje - želiezko (fokoš) a kladivko. Neskôr si pribrali na pomoc dvoch nezmieriteľných nepriateľov - oheň a vodu. Oheň rozložili v blízkosti skalnej steny a po jej rozhorúčení ju prudko schladili vodou. Rozpraskaná skala sa takmer sama odlamovala. Boj so skalou trval dlho, ale vždy víťazne. Povrchové dobývky, odvaly a pingy - nezameniteľné pozostatky to ťažby nachádzame v krajine dodnes.
S ľuďmi to bolo ťažšie. Príchod Tatárov priniesol ťažké časy a zánik centra na Glanzenbergu - lokalita Baňa sa takmer na tisícročie stratila z ľudskej pamäti a prežívala len v legendách. Ani ostatné lokality to nemali ľahké. Dopyt po drahých kovoch pretrvával a uhorskí panovníci nehodlali čakať. Priviedli do zdecimovanej krajiny kolonistov zo Saska. Sami si ale hovorili hostia. Pekní hostia - domáce obyvateľstvo dostalo zákaz usadiť sa v meste a podieľať sa na jeho riadení. Jedno však kolonistom uprieť nemožno. Priniesli nové, pokročilé metódy dobývania drahých kovov. Dokázali niečo, nad čím si domáci dlho lámali hlavy - vstúpiť pod povrch. Otvárali nové banské diela, dnes známe ako štôlne. Nasledovali bohatú žilu hlboko do útrob Zeme.
Z nových vymožeností sa ale netešili dlho. Narazili na nenávidenú podzemnú vodu. Voda, nazývaná spodná postupovala rýchlo a zatápala bane. Jej ručné čerpanie neprinášalo požadované výsledky. Preto bol prizvaný majster z Británie - Isaac Potter. Postavil zariadenia známe ako ohňové stroje - jedny z prvých parných strojov vôbec. Tieto dokázali vodu čerpať rýchlejšie, ale ich slabinou bolo palivo. Británia bohatá na uhlie mohla tieto stroje uživiť, u nás sa v nich kúrilo drevom a lesov ubúdalo. Drevo sa míňalo nie len na čerpanie vody, ale aj všetko ostatné v bani bolo z dreva - výdrevy, podlahy, lešenia, vozíky. V hutách ho, v podobe dreveného uhlia, používali na tavenie rudy. Silné ohňové stroje odišli navždy do histórie. Na riešenie problému museli Štiavničania prísť sami.
Ako dostať vodu z baní vedeli - dlhé rúry s piestmi ale bolo treba niečím poháňať. Živá sila nevládala, oheň a para boli až príliš lačné. Skúsili to teda s druhou stranou - použiť vodu. Spočiatku to veľmi nefungovalo: spotreba vody 13:1 na vyčerpanú bola až príliš vysoká. Aby jej bolo na pohon strojov dostatok začali budovať akumulátory - umelé priehrady zvané tajchy. Tie na jar zbierali vodu zo snehu a uchovávali ju na neskoršie použitie. Ale tajchy boli len počiatok. Postup pokračoval budovaním zberných jarkov dlhých kilometre a obopínajúcich vrchy. Vrátane toho najväčšieho - Sitna, ktoré bolo dosť veľké aj na dva. Aby voda prúdila, prerážali vrchy a stavali vodné štôlne. Rovnako sa hľadalo, ako si prácu ušetriť - neťahať vodu až na povrchu, ale len potiaľ, pokiaľ bolo nevyhnutne nutné - po dedičné štôlne. Dedičné štôlne, užívané po generácie slúžili na odvádzanie vody pod zemou. V krajine tak dnes vidíme síce jeden potok, ale v hĺbke pod ním je niekedy ukrytý ďalší. Voda neslúžila len na čerpanie, museli ňou teda šetriť. J. K. Hell postavil stroje schopné dosiahnuť pomer 1,3:1. Len v priebehu svojho života teda efektivitu zdesaťnásobil.
A kde sa voda ešte využívala? Najprv v stupách - obrích mažiaroch na drvenie rudy, potom na plavenie - gravitačné triedenie rudy, kedy ťažké, kovnaté častice klesali na dno a ľahký šlích odtekal ďalej. Posledné miesto bolo pri chemických procesoch zabezpečujúcich odlučovanie cenných kovov od tých ostatných. Stromy boli zachránené, nie však nadlho, pahltné huty spaľovali všetko zo širokého okolia. Vďaka baniam a nane naviazaným odvetviam prosperovala celá oblasť od Krupiny až po prameň Hrona. Ničeniu lesov zabránilo založenie štúdia lesníctva a ich obnova. Dnes môžeme povedať, že novovekí inžinieri spred stoviek rokov našli bájny nekonečný zdroj energie. V istom zmysle - voda poháňala stroje a lesy sa znova pestovali. V Banskej Štiavnici a jej okolí boli vybudované desiatky tajchov a kilometre jarkov. Vzájomne prepájali tajchy do kaskád a zabezpečovali viacnásobné využitie pohonnej vody.
Dnes, po zániku baní sa v krištáľovo čistej a chladnej horskej vode môžeme okúpať, chytať ryby. Popri jarkoch vedú chodníčky pre peších, cyklistov i bežkárov. Zvládnete ich obehnúť za deň? Týždeň? Objaviť skryté krásy za ktoré Štiavnica vďačila svojmu úspechu. Nikdy tu nešlo o množstvo kovu, i keď aj to bolo úctyhodné. Štiavnica napredovala vďaka neustálemu rozvoju technológií. Práve tu bola založená prvá vysoká technické škola na svete. Už sme si povedali ako našli druhý život tajchy a ich systém.
Čo stroje? Tie môžete obdivovať v Banskom múzeu v prírode, alebo Kammerhofe, niekdajšom sídle banskej komory, kde ich uvidíte aj v pohybe. Síce len malé, ale o to krajšie, detailné funkčné modely. Uvidíte nástroje používané pred storočiami, i celkom nedávno. Pocit z prechádzky dedičnou štôlňou zažijete v Glanzenbergu a navštívite miesta kde sa prechádzali slávni a mocní ľudia svojej doby. Môžete sa dotknúť stien, na ktoré siahli cisári. Alebo vidieť oblečenie, ktoré mali v tej chvíli na sebe. Lesy sú dnes chránenou krajinnou oblasťou a ak zmoknete, nie je treba žialiť. Salamandru totiž inak, ako za dažďa sotva uvidíte.